depi.sk – svet očami Erika Gyepesa

Sám v Bangkoku (10)

Na Slovensku som už 2 a pol mesiaca, no sebe, ale aj vám ešte dlžím dokončenie môjho cestopisu. Opisovať takéto zážitky z domova už nie je pre mňa takou výzvou ako keď sa na danom mieste nachádzam, a hlavne už nie sú natoľko autentické. Napriek tomu som sa však vďaka fotografiám a spomienkam snažil rozpamätať a dal som dokopy pravdepodobne poslednú časť tohto cestopisu. Enjoy!

Zo spánku som sa prebral krátko pred obedom. Do izby mi cez zatiahnuté závesy nakúkali paprsky rozpáleného thajského slnka. Roztiahol som závesy a vyšiel na balkón, aby som v okamžiku dostal facku v podobe horúceho vzduchu. Pripadal som si ako keby na mňa niekto mieril fénom, ktorý je nastavený na najvyššiu teplotu. Moja izba sa nachádzala na 5. poschodí, čo oproti 33. poschodiu z minula nie je pre oko nič zaujímavé. Oproti boli len byty, kde na balkónoch schlo vyprané oblečenie a po bokoch sa vypínali výškové budovy.

Po dlhej dobre európsky štandard

TV s minibarom

Tentokrát už, ale žiadny fascinujúci výhľad

Dal som si preto osviežujúcu sprchu a uvaril kávu, ktorú som mal nad minibarom spolu s čajom a 2 flaškami minerálok grátis. Pripojil som sa na Wi-Fi a otvoril Google Maps. Google zhodou okolností len asi pred mesiacom spustil v Thajsku Street View, ktorý mi bol v tejto chvíli veľmi nápomocný. Vďaka nemu som zistil, že mám kúsok od hotela 2x 7-Eleven a jedno Tesco Lotus Express. Keďže som mal na pláne nejaké nákupy pred odchodom, pozrel som si aj nejaké obchodné centrá v mojej blízkosti.

Moja prvá cesta viedla do 7/11, kde som si kúpil ľadovú kávu a nejaký koláčik. S mojím mini nákupom som sa vybral do malého mestského parku, ktorý som mal ihneď oproti hotelu. Tu som si sadol na lavičku pri jazierko, vychutnával svoju kávu, koláčik a pozoroval okolie. Bol to taký klasický pekne upravený park medzi mrakodrapmi ako vidno v amerických filmoch, až na to, že toto nie je Amerika. Nebolo tu v tomto čase veľa ľudí, ale zväčša tu len tak posedávajú, alebo behajú.

Menší park hneď oproti hotelu

Po rýchlom osviežení som sa vybral späť do ulíc, že splaším nejaký odvoz. Vybral som sa smerom na najhlavnejšiu ulicu v okolí vo viere, že tam bude veľa taxíkov a tým pádom väčšia konkurencia a snáď nižšie ceny. Bola tam však akurát len zastávka a samozrejme samé stánky. Tu som zrazu zbadal jedného tuk-tukára, vraj ma tam hodí za stovku. Smiešny peniaz, ale na tieto pomery a relatívne blízku vzdialenosť je to veľa. Predstavoval som si tak polovičnú cenu, ale oblomiť sa mi ho nepodarilo. Nevadí, zoberie ma kam chcem a naposledy zažijem legendárnu jazdu tuk-tukom, povedal som si. Tuk-tukári sú však veľkí hazardéri a idú si svoje, prostismer, neprotismer, rýchlosť, prudké zabrzdenia, je to žúžo. Skoro som opäť prišiel o mobil, ale všetko dobre dopadlo a ja som sa ocitol pred MBK Center, kde to už vďaka minulej návšteve s Braňom celkom poznám.

Jazda tuk-tukom

Šofér a všade naokolo ďalšie tuk-tuky

Keďže do Thajska som sa na mesiac vybral len s jedným ruksakom na chrbte a druhým záložným v ňom, potreboval som kúpiť niečo do čoho napracem veci, ktoré neskôr kúpim. A vlastne nie len tie, keďže som si na ostrovoch postupne nakúpil nejaké oblečenie a pár suvenírov, mal som toho proste viac (áno, Braňo sa teraz určite smeje, podľa neho sú to len 2 malé ruksačiky). Preto som sa začal obzerať po nejakom cestovnom kufri. Nakoniec som našiel celkom solídnu záležitosť, výborný úložný priestor, s koliečkami a možnosťou ťahania za sebou a taktiež možnosťou urobiť z nej ruksak. Taký multifunkčný kufor za pár báhtov. Naspäť som si teda už šiel ako pán a ťahal za sebou na koliečkach veľký prázdny kufor. Zobral som si taxík, tentokrát krásne s taximetrom, ale opäť s neschopným taxikárom, ktorý nevedel nájsť môj hotel, napriek tomu, že som mu ukázal presnú adresu. Potreboval, aby som mu zavolal na recepciu a až potom vedel, čo a ako. Nuž takto to vo veľkomeste ako Bangkok chodí..

Jeden z mnohých podobných pohľadov

Na druhý deň ráno som si nastavil budík, pretože som chcel ísť na raňajky za ktoré som si priplatil. Keď som sa však v kúpeľni pozrel do zrkadla a zbadal v ňom neznámeho človeka, uvedomil som si, že je čas oholiť sa. Hotel obývali väčšinou západniari a bolo na čase, aby som sa ním stal už aj ja. Po rannej hygiene som šiel smer výťah, kde bolo opäť zrkadlo v ktorom som sa už začínal spoznávať. Otvorili sa dvere a ja som sa vybral smerom k jedálni/reštaurácii. Raňajky sa podávali formou švédskych stolov + pri stene stál týpek, ktorý robil tuším omelety alebo niečo na ten spôsob. Keď som konečne na druhej strane našiel taniere s príborom, nasledovalo moje obľúbené zdvíhanie poklopov a zisťovanie čo sa pod nimi skrýva. Nebolo tam nič zázračného, ale tá kombinácia, ktorú som v konečnom dôsledku stvoril mi dávala šancu na opätovnú rýchlu návštevu mojej kúpeľne. Popritom ako som jedol som jedným očkom hľadel na televízor zavesený na stene, kde mali pustené CNN. Znovu som začal cítiť Západ a môj čoskorý návrat do reality.

Po výdatných raňajkách, som tuším zaliezol do postele a dospal môj deficit. Nie som si tým, však úplne istý, lebo z tejto udalosti nemám žiadnu fotodokumentáciu, takže môže byť imaginárna. Každopádne som opäť musel urobiť nejaký plán a tentokrát si to žiadalo opäť niečo nového. Vyvážať sa taxíkmi, či tuk-tukmi zvládne každý západniar, je to jednoduché, je to priam luxus a pekne ho pritom ešte ošklbú, ale čo tak ísť pešo? Zistil som, že PanTip Plaza, kde som mal namierené je vzdialená len asi 2 desiatky minút peši a, že to jednoducho musím dať. Načítal som si teda do iPhonu mapu/trasu po ktorej pôjdem a vďaka zabudovanému kompasu sa budem orientovať. Pre istotu som cestu ešte virtuálne absolvoval cez Google Street View.

Tak sa aj stalo a ja som vyrazil do ulíc. Cestu som si ako tak pamätal, raz som odbočil nesprávne, ale rýchlo som to zistil. Aj keď to znie jednoducho, medzi tymi vysokými mrakodrapmi je to challenge. Na druhej strane dokážu byť nápomocné v orientácii, pretože ich vidno z diaľky a ak si nejaké miesto zapamätáte podľa nich, viete, že máte ísť tým smerom. PanTip Plazu som nakoniec našiel. Je to obrovské obchodné centrum čisto s elektronikou a IT. Raj každého IT-čkara a geeka. Čo vám budem hovoriť, strávil som tu tiež celkom dosť času a kúpil som tu väčšinu darčekov. Okrem toho som tu u jedného z Apple resellerov – BananaIT, kúpil nový iPad (3) za dosť slušnú cenu + možnosťou odčítania DPH pre turistov. Medzi nákupmi som sa na jednom z 5. poschodí zastavil na ovocnom shaku, kde si ku mne zrazu sadol budhistický mních. Bolo to pre mňa inak celkom zvláštne sledovať mníchov ako sa tu v oranžových rúchach potulujú a nakupujú/obdivujú novodobé technológie.

PanTip Plaza, 5. poschodí IT a elektroniky

Mních, ktorý si sadol ku mne bol z jedného z mnohých chrámov v Bangkoku. Hovoril mi, že sa učí angličtinu a preto bol veľmi rád, že som ho pustil sadnúť k môjmu stolu a mohol si tak aj vďaka mne jazyk trošku precvičiť. Pýtal som sa ho čo tu robí a on sa mi zdôveril, že je veľkým fanúšikom značky Apple, ktorú si sem chodí pozerať. On sám však na takéto zariadania nemá, môže si dovoliť nanajvýš tak nejaký Asus. Pýtal si odomňa dokonca aj môj e-mail, tak som mu rovno dal moju vizitku, keď ju zbadal, hovoril, že aj on je na Facebooku a že sa mi ozve (zatiaľ tak neurobil). Predtým ako som šiel do Thajska bolo jedným z mojich mini snov stretnúť živého mnícha a porozprávať sa s ním, čo sa mi práve podarilo a vôbec to nebolo v pláne a nestalo sa to niekde v chráme ako som si pôvodne predstavoval. Požiadal som ho preto, či sa môžem odfotiť a výsledok môžete vidieť pod týmto textom. Ku koncu mi daroval mi aj amulet s Budhom, začo som sa mu odmenil pár drobnými. Stretnutie a pokec s budhistickým mníchom bola pre mňa ďalšia cenná skúsenosť do mojej životnej zbierky skúseností.

Spoločné foto s budhistickým mníchom a fanúšikom Apple

Nasledovala cesta na hotel. Ako som si tak vykračoval začul som veľké húkanie a piskot. Myslel som, že je to nejaká sanitka. Ako som sa však tak blížil k železničnému priecestiu, zbadal som ako bliká semafor a pri koľajniciach stojí niečo ako policajt a píska. Neboli tu žiadne závory, ale napriek tomu mi to prišlo veľmi bezpečné riešenie. Čo čert určite chcel, po ceste začalo popŕchať. Ja si samozrejme vykračujem v tričku, kraťasoch a šlapkách bez dáždnika a s taškou plnej elektroniky. Bol som však už relatívne blízko a v podstate skoro všade boli na chodníku kryté stánky. Po ceste som ešte skočil do Tesca Express po pivo a na ulici som kúpil kilo chlpatého ovocia, ktoré som už videl aj na ostrovoch, u Braňa, aj na oslave u kamošky, no nikde som ho nevyskúšal. Volá sa to rambután a prirovnal by som to niečomu ako liči.

Na hotely som sa už len vytešoval z darčekov, iPadu, pozeral som nejakú thajskú hudobnú stanicu a napchával sa rambutánom. Popritom som Skype-oval s domovom a užíval si posledný deň v Thajsku. Nebol to však môj posledný výlet do mesta. Poslednú noc v Thajsku som chcel zakončiť nejak špeciálne a tak som sa najprv vybral na Khao San Road, kde som sa vybral len kvôli takej blbosti ako sú vyprážané kobylky, ktoré som chcel kúpiť na doma. Tie som však nikde nevidel a tak som sa zastavil v Sedmičke po nejaký ten breezer a dal som si tak niekoľko koliečok po tejto svetoznámej ulici, ktorú preslávil hlavne film Pláž a backpackeri. Cestou som dostal množstvo zaujímavých ponúk od možnosti dať si tetovanie po pozvánky na známe Ping Pong show.

Nočný Khao San Road plný turistov

Nedal som sa nahovoriť ani na jednu z týchto turistických nástrah a svorne som hľadal kobylky. Nakoniec som tetulu, ktorá ich predávala našiel. Státala tu skupinka zvedavých angličanov, ktorých táto pochúťka lákala, no nemali na ňu dostatok odvahy. Keď som prišiel a povedal, že si prosím 2 sáčky kobyliek, 1 sáčok týchto lárv a ďalší hentých, len nechápavo pozerali a jeden z nich sa ma pýta, že či som to už jedol a ako to chutí. Ja veselo odpovedám, že jasné a je to niečo ako čipsy a berem to dokonca pre rodinu domov, preto som tu. Ako inak by aj mohlo chutiť niečo, čo je bez chuti a musia to hodiť do sáčku, pridať akúsi omáčku, korenie a potriasť sáčkom. Celú chuť tejto srande dodáva len korenie a keď zahodíte všetky svoje európske predsudky, tak sa to dá s kľudom zjesť a je to výborné. Sranda bola, že som na konci uličky našiel ešte jeden stánok s týmito potvorkami, v ruke som už mal sáčok z predošlého stánku a kupoval som tu ďalšie, v blízkosti stáli opäť títo angličania a len nechápavo na mňa zazerali, rovnako ako ty, čitateľ tohto článku. :)

Ako inak by sa dala stráviť posledná noc v Bangkoku po nákupoch, ak nie v legendárnom Saxophone Pub-e. Takže som si zobral taxík a o pár minút som si už vychutnával vychladené pivo Singha pri bare, kde mi do pozadia hrala živá jazzová kapela. Tu som si od čašníka vypýtal aj heslo na wifinu a urobil som Skype hovor s bratom, ktorému som túto skvelú atmosféru chcel priblížiť. Po chvíli som si všimol ako sa na mne čašník zabáva, myslel si najprv, že sa rozprávam sám zo sebou, tak som mu ukázal brata na displeji. Nakoniec mi postrážil môj nákup, keď som sa musel vybrať na WC. Neskôr tu vystúpila staršia speváčka, ktorá však bola dostatočne čiperná a venovala svoju pieseň, ktorú som poznal aj ja nejakej zosnulej speváčke. Cítil som sa tu naozaj skvele, napriek tomu, že som tu bol v noci úplne sám. Čas však plynul a blížila sa záverečná, ja som sa tak vybral pár minút pred ňou, aby som nemusel čakať na voľné taxíky. Vychutnal som si tak poslednýkrát jazdu nočným Bangkokom a o pár minút som už bol opäť na svojej izbe.

Saxophone Pub

Po poslednej noci, prichádza posledný deň. Ráno raňajky, kde sa podáva opäť to isté, čo včera. Odlet mám večer o 20:30, času dosť. Po raňajkách sa vyberám do Big C Supercenter, kde by som trafil aj pešo, ale tentokrát sa rozhodnem pre taxík, keďže mám pred sebou ešte dlhý deň a hlavne noc a chcem sa šetriť. Po chvíli prehovárania taxikár zapína taxameter a hodí ma priamo pri bočný vchod do obchodného centra. v Big C sa nachádza hypermarket na štýl Tesca, avšak s tým rozdielom, že má 2 poschodia. Na prízemí sú potraviny a drogéria, na poschodí zväčša oblečenie. Tu som urobil veľký nákup a odchádzal som so 4 plnými taškami. Čo sa mi však páčilo pri platení je, že som sa vôbec nemusel zaťažovať nakladaním tovaru do tašky. V pokladni boli 2 pracovníčky, jedna blokovala a druhá nakladala a to nie len tak hociako, ale rozumne/logicky triedila tovar do tašiek. Veľmi príjemné služby.

Po nákupoch som skočil na obed do food courtu na poschodí. Po odchode z nákupného centra v popoludňajších hodinách sa už v uliciach tvorila slušná zápcha. Väčšinu z áut tvorili taxíky, takže stačilo zijsť na cestu a vybrať ten správny. Podnikavý taxikári však vymýšľali, že cena bude vyššia, lebo je zápcha a trvá dlho. Logiku to má, on zarobí menej, ale ja sa zas neskôr dostanem tam, kam potrebujem. Chytil som dosť bláznivého taxikára. Celú dobu mi rozprával o thajských ženách, o svojich skúsenostiach s nimi, o ping pong show a podobných nezmysloch. Mňa zas naopak zaujímala cena za odvoz na letisko, kvôli môjmu večernému presunu. Tú mi povedal približne rovnakú ako uvádzajú v Lonely Planet, takže som bol spokojný. Chcel ma dokonca počkať a zobrať ma tam, ale neviem čo by tie hodiny robil pred hotelom, chudák to skoro nevedel pochopiť.

Aj obyčajná zápcha môže v Bangkoku vyzerať takto neobyčajne

Na hotely ma už čakal len jeden veľký challenge a to kompletne všetko zbaliť, nebolo mi všetko jedno, keď to vyzeralo, že asi to nedám. Nakoniec sa to ale po ako takej optimalizácie podarilo a po sprche som bol pripravený na svoj odchod. Rýchly checkout a challenge nájsť ochotného taxikára, ktorý ma hodí na stanicu. V Thajsku sa sny plnia rýchlo a taxikár ma už čakal pred hotelom, bol to hotelový taxík a stál približne rovnako ako som očakával. Super, sedím v taxíku a nemusel som sa trepať cez mesto s batožinou a dúfať, že niekoho kto tam jazdí a za dobrú cenu nájdem. A urobil som dobre, premávka bola hrozná a 30km cesta z centra Bangkoku na letisko trvala vyše hodiny, miestami som si už predstavoval ako si svoj pobyt predĺžim.

Na letisku šlo všetko ako po masle, vybavili sa formalitky, počkal som na lietadlo a smer domov. Medzitým 3-hodinový nočný prestup v Qatari. Tu sa už neudialo nič zaujímavé a keďže som moje pocity z letu opisoval už v druhom článku, nebudem ich rozoberať znovu, keďže boli veľmi podobné aj teraz.

Na druhý deň o 7:20 miestneho času som pristál na viedenskom letisku a vystúpil znova na domovskú európsku zem.
Do kedy? A ako to všetko vnímam po návrate? Snáď zase niekedy nabudúce.

Prihlás sa na odber zaujímavých informácií e-mailom

* povinné polia