depi.sk – svet očami Erika Gyepesa

Cesta z Koh Samui do Bangkoku (9)

V nedeľu poobede som v cestovke kúpil VIP bus lístok do Bangkoku. VIP tu znamená, že je v autobuse menej sedadiel, má pohodlné (dokonca masážne) kreslá, nechýba multimediálne centrum s hudbou, filmami a hrami (aj keď všetko je len v thajčine) a taktiež nejaké to jedlo a nápoje. To všetko za 957B.

Pred cestovkou som mal byť v pondelok o 14-tej, tak sa aj stalo (príchod do BKK mal byť v utorok ráno o 5:00). Čakal som tu však ďalšiu hodinu, kým pre nás prišiel taxík v podobe mikrobusu a zobral nás na opačnú stranu ostrova neďaleko prístavu, kde už čakal autobus. Tu som sa preukázal mojim lístkom, ktorý mi vymenili za lístok na autobus s označením môjho sedadla a lístok na trajekt. Tí čo ma poznáte, viete že som pomerne vysoký a tak už tetuška pri rezervácii hovorila do telefónu, aby mi vybrali nejaké pohodlné miesto, kde sa hlavne zmestím. Sedel som teda úplne vzadu a mohol som si sedačku skloniť ako som len chcel. Po usadení sme prešli s autobusom do prístavu, kde sme museli opäť vystúpiť a prejsť do čakárne, kde nám skontrolovali lístky a asi tak ďalšiu polhodinku sa čakalo na trajekt. Cesta trajektom trvala asi ďalšie 2-3 hodiny, nejak som to už nerátal. Namiesto toho som si v hlave prehrával všetko čo som za posledný mesiac zažil a samozrejme kochal sa okolitými ostrovmi a urobil som si pár fotiek, vidieť dúhu na mori bol zážitok.

Keď sme konečne dorazili na pevninu, prestúpilo sa na autobus. V prístave však boli 3 rovnaké, samozrejme som najprv vyskúšal prvé dva, kým som našiel ten môj. Potom už nasledovala kľudná cesta, párkrát sme ešte zastavili na menších medzizastávkach, kde nastúpili ďalší ľudia a potom celú noc smer Bangkok (zo Samui je to asi 750km). Na pevnine sa začalo podávať aj skromné jedlo v podobe nejakých koláčikov a sladkostí a k tomu fľaša vody a krabičkový zelený čaj. Inak zase bola vypeckovaná klíma a mne začala byť klasicky zima, no ako naschvál som nedostal deku. Tak som sa to potom snažil vysvetliť “stewardovi”, že chcem deku, ale ten ma proste nechápal. Miesto toho mi najprv dal dole podpierku pod nohy. Ja, že díky, ale chcem aj deku. Nakoniec ma pochopil a ja som si mohol vyložiť nohy, zakryť sa a počúvať hudbu z iPhonu, lebo z tých thajských slaďákov som už začínal mať depku. Tu narozdiel od Boeingu 777 mali sluchátka štandardný a nie zdvojený konektor, čo ma celkom potešilo, pretože tie moje som mal v kufri medzi batožinou.

Po pár hodinách dlhého cestovania, o pol desiatej večer, sme zastavili na akomsi odpočívadle, kde bolo plno stánkov s jedlom. Tu som najprv ťukol po pleci prvého SBSkára čo som zbadal a spýtal sa ho, kde nájdem záchody. Tie som našiel v pohode, ale to čo som uvidel bolo pre mňa niečo nové. Vošiel som do dverí, kde bol turecký záchod, to je v pohode, tie som videl prvýkrat pred 12. rokmi ešte v Chorvátsku. Vedľa však bolo niečo ako malý bazén alebo vaňa s množstvom vody a v ňom bol ponorený malý kýbel. Škoda, že som to neodfotil, ale po mesiaci fotenia každej blbosti sa mi to už vážne nechcelo, povedal som si, že však nabudúce. Celé to vyzeralo dosť luxusne a začali ma napadať všelijaké prasačinky, tak som odtiaľ rýchlo vypadol a šiel radšej pohľadať nejaké jedlo. Prestávka trvala totiž len 20 minút. Dal som si akýsi druh fried rice with egg and pork za 40B, k tomu samozrejme vodu s ľadom v cene a pobral sa naspäť (tentokrát naprvýkrát do správneho) autobusu. Počas cesty sa inak občas diali veci, ktorým som moc nechápal, proste došiel steward a začal sa do mikrofónu ako keby modliť. Možno len hlásil niečo monotónnym hlasom, ale nezdá sa mi. Braňo/Markoff/ktokoľvek ak viete o tom niečo viac, kľudne doplňte do komentárov.

Asi o tretej ráno prišiel budíček v podobe ďalšieho hlásenia, ktorý znamenal raňajky. Podávalo sa akési krabičkové mlieko so slamkou v ktorom boli zamiešané nejaké cereálie, nepamätám si už, či bolo aj jedlo. Chvíľu po raňajkách prišiel ďalší šok – my sme už boli v Bangkoku na Southern Bus Terminal. Bolo krátko pred štvrtou. Ja som však smeroval na Northeastern Bus Terminal a tajne som dúfal, že cesta tam bude trvať ešte veľmi dlho a že uviazneme v nejakej zápche, čo bolo v noci samozrejme len zbožné prianie. O pol piatej sme už boli v cieli. Vonku tma a ja sám v Bangkoku.

Ani som však poriadne nevystúpil z autobusu a už bol pri mne taxikár, ktorý vyzvedal kam idem a snažil sa ma nahovoriť, aby som šiel s ním. Mne sa to v tej chvíli zdalo ako super nápad, háčik bol v tom, že taxikár netušil, kde sa nachádza môj hotel. Cestou sa spýtal ďalšieho, ktorý sa ma snažil nahovoriť tiež na taxík, ale za vyššiu cenu (zrejme trik). S tým mojim som ešte chvíľu vyjednával, kým som mu finálne sadol do auta. Na lokalitu sme dorazili asi po 20 minútach, tú som už trocha vizuálne poznal z poslednej návštevy Bangkoku a vedel som teda, že sme blízko. On však netušil, kde to je a tak nasledoval telefonát na recepciu hotela, vlastne to boli 2 telefonáty a jedno zablúdenie, kým hotel nakoniec našiel.

O piatej ráno som už teda stál na recepcii môjho hotela s nádejou, že urobím check-in. Samozrejme podľa pravidiel hotela je možné check-in urobiť až neskôr a to dokonca až po 14-tej. To znamená 9 hodín čakania. Našťastie tu bola ešte alternatíva, urobiť early check-in o 6-tej ráno s tým, že si zaplatím pol dňa. Hotel bol k tomu, čo ponúkal na naše pomery smiešne lacný a tak som túto ponuku s radosťou prijal. Sprcha, posteľ a kľudný spánok bolo to jediné po čom som v tejto chvíli túžil. Tak som si ešte hodinu posedel vo veľkom kresle, predo mňa som pohodil moje 2 ruksaky a čakal. V jedálni už pomaly začali pripravovať raňajky a vonku začalo pomaly svitať. Hodinka prešla pomerne rýchlo a ja som sa tak šiel konečne vyspať na izbu.

Pokračovanie nabudúce.

Prihlás sa na odber zaujímavých informácií e-mailom

* povinné polia