Na Phangane som už pomaly 2 týždne a to znamená, že sa môj pobyt na ostrove pomaly končí. Ten čas mi tu ubehol neskutočne rýchlo a priniesol mi kopec super zážitkov. Snažil som sa tu teda skôr žiť a menej som sa venoval blogu, preto aj zážitky, ktoré spíšem nebudú natoľko autentické ako keby ich spíšem okamžite ako som ich zažil, bude to skôr zbierka určitých momentov, ktoré si chcem poznačiť sám pre seba.

Každý deň si tu fotím jedlo, ktoré jem. Milujem thajskú kuchyňu, je to jedna z vecí, ktorá vás tu dokáže udržať a ktorá vám bude doma najviac chýbať. Rozhodol som sa teda, že urobím menší náhľad toho, čo sa objavilo na mojom tanieri. Ak ste teda ešte nejedli, tak verte tomu, že po tomto článku chladničku neobídete. Dobrú chuť!

Cesta z Bangkoku trvala celú noc. Zadné sedadlo som zdieľal s perskou mačkou, ktorej akosi nestačilo byť na zemi a musela byť stále pri mne. Do Surat Thani sme dorazili okolo 7-mej ráno. Braňo najprv vybavil nejaké veci na imigračnom a ja s mačkou som čakal, lepšie povedané spal v aute. V Surat Thani sme sa ubytovali v My Place Hotel a to všetci v jednej izbe. Šlo nám len o prespatie na pár hodín, aby sme potom mohli pokračovať v ceste na Koh Phangan, ktorý je odtiaľto už len kúsok.

Do Bangkoku sme dorazili v sobotu 28.4. popoludní. Toto mesto je neskutočné. Hodinové zápchy sú tu úplne bežné. Čo i len obísť hotel z jednej strany do druhej môže trvať veľmi dlho, pretože v centre sú väčšinou jednosmerky, do toho zápchy a sedíte v aute celú večnosť. Teraz sa len smejem, aký sme my na Slovensku nervózny už len keď treba postáť na 5 minút. Tu sa to vôbec nerieši, pohodička, všetko má svoj čas. Naša prvá cesta viedla smerom na letisko Suvarnabhumi, kde som pristál pred 2 dňami aj ja. Boli sme tu vyzdvihnúť Roba a Simonu, ktorý práve prileteli z Phuketu. Vraj je tam dosť zlé počasie a bolo tam aj zemetrasnie. Cestujú po Thajsku už 3. týždeň a ich cestovanie sa o pár dní končí.

Dnes (27.4.2012) som sa po včerajšej chorobe zobudil už v celkom dobrej kondícii okolo 10:30, no bol som ešte taký omráčený, tak som si šupol 1 Panadol Extra a Strepfen a spal som ďalej. Zobudil som sa až chvíľu pred jednou, kedy som zistil, že mi len predchvíľkou volal aj Braňo, tak som mu brnkol naspäť. Dohodli sme sa, že sa stretneme u neho na dome, ktorý je asi 100m od môjho “hotela”.

Poznámky na úvod: lietadlom som letel prvýkrát, tak odstavce o odlete kľudne preskočte. Tento článok píšem tiež reverzne (o druhom dni som napísal skôr, kým to bolo všetko čerstvo v pamäti, tento píšem až dnes, uverejňovať budem samozrejme chronologicky). Fotky doplním asi priebežne neskôr, keďže mám len provizórne/pomalé pripojenie. Koniec hlásenia, enjoy!

Je to dlhý príbeh a jeho korene siahajú do čias, keď som ešte drel lavice na strednej škole. V týchto časoch som natrafil na cestopisy ľudí, ktorí sa rozhodli urobiť niečo pre seba a rozhodli sa svoj nudný (panelákový) život vymeniť za niečo lepšie a krajšie. Za plnohodnotný život v prítomnosti.

Chvíľu som uvažoval, či mám tento článok napísať alebo nie. Nerobím síce redesign každý pondelok ako to kedysi mal rád Braňo Rác a niet k tomu ani veľmi čo napísať. Je to však môj blog a takéto veci si tu odjakživa rád poznačujem. Vďaka tomu som zistil napríklad aj to, že redesign robím v priemere každé 2 roky.

Budík na mojom chytrom telefóne zvonil o 9:00. Ospalo, už s naučeným automatickým chmatom som po ňom siahol, aby som ho vypol. Zostal som však už hore. Vypol som režim lietadla a v okamihu sa mi už načítavali nové maily, ktoré počas tej krátkej noci stihli prísť.

Takže máme po víkende, ktorý pre novoformujúcu sa WordPress komunitu znamenal prvý slovenský WordCamp. Niektorí blogeri už čo to o ňom popísali. Väčšinou odzneli hodnotenia ako bolo skvelo, či výborná akcia. Padli však aj menej pozitívne hodnotenia. Ako to teda vidím ja?